Rýchle životné tempo a tlak na maximalizáciu výkonu, najmä vo vyspelých krajinách, viedli k nárastu časovej chudoby a hodnoty času ako nehmotnej a nezvratnej komodity. Reakciou na nárast časovej chudoby bol vznik Slow Movement. Jej hlavným cieľom je vrátiť sa k prirodzenému tempu každodenných činností a snažiť sa získať kontrolu nad jej riadením z hľadiska vhodnosti prispôsobenej aktuálnym individuálnym potrebám. Slow Movement vidí základný predpoklad zdravej spoločnosti ako „spomalenie“ života vytvorením udržateľnej alternatívy k mainstreamovej kultúre konzumnej spoločnosti, živenej neúmerne rastúcimi tlakmi na efektivitu a výkon. Pomalý cestovný ruch je v tejto štúdii chápaný ako mentálny model založený na pomalom cestovaní. Hlavným cieľom prehľadového článku je načrtnúť koncepčné rámce pomalého cestovného ruchu. V tejto súvislosti sa štúdia zameriava na identifikáciu kľúčových atribútov konceptu a teoretických východísk pomalého turizmu. Metodologicky vychádzame zo súboru deviatich empirických štúdií z predpandemického obdobia. Tieto štúdie boli analyzované a potom porovnané s inými navrhovanými modelmi. Na ich základe sme vytvorili prehľad rozdielových atribútov vo vzťahu k „rýchlemu“ režimu produktov cestovného ruchu. Nasledujúca diskusia vychádza zo subjektívneho vnímania času potrebného na dosiahnutie stanovených cieľov pomalých turistov. Dichotómiu rýchleho a pomalého cestovania v rámci pomalého turizmu chápeme ako dva komplementárne komponenty potrebné na dosiahnutie cieľov cestovania. Pomalosť je vnímaná skôr postojom ako behaviorálnym. Na záver prehľadný článok tiež zdôrazňuje limity koncepcie vzhľadom na príležitosti ponúkané v procese postpandemickej obnovy sektora.