Profesor Jiří Král bol spolu s Viktorom Dvorským jedným z najvýznamnejších zakladateľov československej antropogeografie. Tento pražský rodák a syn významného českého filológa Josefa Krála vyštudoval slovanskú filológiu, históriu a geografiu na Karlovej univerzite v Prahe. Jeho hlavným výskumným záujmom bola oblasť literárnej histórie a geografie slovanských krajín. Krátko pôsobil ako stredoškolský profesor a v roku 1919 nastúpil na miesto asistenta profesora Václava Švamberu na Geografickom ústave Karlovej univerzity v Prahe. V roku 1924 sa habilitoval a v roku 1929 obsadil uvoľnené miesto na Univerzite Komenského v Bratislave po odchode Františka Štůlu. V tomto príspevku sa budeme zaoberať jeho pobytom v Bratislave v rokoch 1929-1938, ktorý sa ukázal byť vyvrcholením jeho akademickej kariéry. Král bol nadšeným geografom, ktorý sa nebál otvárať nové výskumné agendy v súlade so svojím osobným mottom „Geographia est via vitae“. Jeho cesta životom však bola anabázou, teda plnou útrap pri prekonávaní rôznych prekážok a problémov. Mal veľmi ťažké vzťahy v akademickej obci av nasledujúcom období čelil viacnásobným perzekúciám a predčasnému odchodu do dôchodku v dôsledku nástupu totalitných režimov nacizmu a komunizmu. Napriek formálnej rehabilitácii v roku 1966 mu nebolo umožnené znovu sa naplno zapojiť do akademického života. V tomto príspevku podrobnejšie rozoberieme pedagogickú, výskumnú a organizačnú činnosť J. Kráľa počas jeho pôsobenia v Bratislave. Na základe podrobného štúdia archívnych materiálov vyzdvihneme niektoré jeho menej známe iniciatívy.