Posledná dekáda je z pohľadu centrálneho bankovníctva veľkou výzvou pre menové politiky významných centrálnych bánk, ktoré po ťažkom období globálnej finančnej krízy v rokoch 2007 a 2008 zápasia s extrémne nízkymi mierami inflácie hraničiacimi s defláciou. Po zavedení nulových kľúčových sadzieb, ktoré si kríza vyžiadala, už niekoľko bánk pristúpilo k bezprecedentnému experimentu záporných kľúčových sadzieb. Vo väčšine prípadov kvalitatívny nástroj úrokových sadzieb, napriek ich historicky najnižším úrovniam, nebol dostatočný a rozhodovacie orgány centrálnych bánk zaviedli nadštandardné kvantitatívne nástroje v podobe kvantitatívneho uvoľňovania. Pretrvávajúci pomalý, resp. nulový či záporný rast inflácie núti centrálne banky, aby prichádzali s ďalšími inováciami a s ďalším rozširovaním expanzívnej menovej politiky. Tejto celosvetovej tendencii sa v súčasnosti úspešne vymyká USA, kde sa podarilo naštartovať domácu ekonomiku a centrálna banka už začala sprísňovať svoju menovú politiku. Na globálnej menovo-politickej scéne môžeme preto v súčasnosti sledovať divergenciu menových politík.